Erb, pečať a vlajka tvoria trojicu základných symbolov obce. Na tvorbu každého z nich sa vzťahujú osobitné heraldické /náuka o erboch/, vexilologické /náuka o vlajkách/ a sigilografické /náuka o pečatiach/ zákonitosti, pravidlá a zvyklosti. Tie treba dôsledne rešpektovať aj pri tvorbe erbu obce Krakovany.
Predchodcami dnešných Krakovian boli dve staré stredoveké obce Krakovany a Stráže – obe spomenuté už v známej Zoborskej listine z roku 1113 pod názvami CRACO a VILLA SPECTACULI. Krakovany patrili teda v 12. storočí zoborskému kláštoru a od 15. storočia nitrianskemu biskupstvu. V stredoveku tu stála pevnôstka. V 18. storočí nitriansky biskup zriadil v Krakovanoch sídlo jedného zo svojich panstiev.
Obec Stráže patrila v 13. storočí ešte medzi osady strážcov hraníc, neskôr sa stala súčasťou panstva rodu z Oponíc a nitrianskeho biskupstva.
Z hľadiska tvorby erbu je dôležité, že v oboch obciach stál od 14. storočia kostol. V Krakovanoch to bol kostol sv. Mikuláša, doložený v roku 1332 a v Strážach kostol sv. Gála, doložený k roku 1397. Pre našu tradíciu tvorby obecných pečatí bolo príznačné, že obce si často vkladali do svojich pečatidiel /nie erbov!/ postavy patrónov miestnych kostolov. Zdá sa, že s takýmto prípadom s stretáme aj v Krakovanoch. Z literatúry je známa obecná pečiatka s postavou svätca na písomnostiach z roku 1678, ktorá sa zachovala v Maďarskom krajinskom archíve. Kruhopis znie: SIGILVM.PAGI.KRAKOVAN.NICO.O.P.N. – teda „Pečať obce Krakovany /sanctus/ Nicolaus ora pro nobis“ /sv. Mikuláš, oroduj za nás/. Pečať obce Stráže nateraz nie je známa, dá sa však predpokladať, že v jej strede je tiež postava biskupa – sv. Gála. Treba pripomenúť, že pečatný symbol nie je erbom, môže sa však stať východiskom pre jeho tvorbu. Nie však v tom zmysle, že by bol celý obsah pečatného znamenia mechanicky prenesený do štítu, ale starým stredovekým heraldickým postupom, podľa ktorého sa predheraldický pečatný motív heraldizuje tak, že sa do štítu vložia atribúty príslušného svätca, či svätcov. Principiálne totiž nie je správne klásť postavu svätca do erbu. Má to svoje historické, heraldické, ale aj náboženské dôvody. Preberme si ich postupne.
Pôvodné erby vznikali v stredoveku ako súčasť rytierskej výzbroje a ako identifikačné, rozpoznávacie znamenia. Ich funkciou bolo navzájom rozlíšiť dvoch, v podstate rovnako odetých rytierov. Aby erby mohli túto svoju funkciu plniť, museli byť zreteľné aj na diaľku. Už z toho dôvodu sa na to postavy svätcov nehodili, hoci ich naďalej používali v pečatiach jednotlivé fyzické či právnické osoby. Postavy svätcov by boli totiž v štíte veľmi malé a na diaľku nezreteľné. Nebolo by predsa možné rozoznať na vzdialenosť 50 či 100 krokov v štíte napríklad postavu sv. Petra od sv. Pavla, keďže atribúty, ktoré sa s nimi zobrazovali by boli popri nich príliš malé. Preto, hoci rytier vo svojej pečati naďalej zobrazoval napríklad sv. Petra, svojho patróna, do svojho štítu zobrazil iba jeho atribút – kľúče. Nie je náhoda, že z čias pôvodnej, živej heraldiky sa v podstate nezachovali žiadne erby s postavami svätcov.
Je pravda, že dnes viaceré obce na Slovensku vytvárajú svoje erby jednoduchým prekreslením svätca zo svojej historickej pečate do erbu a heraldikov, ktorí im to vyčítajú upodozrievajú z ateizmu. Hoci je takýto postoj po štyridsaťročnej tabuizácii náboženského prejavu pochopiteľný, heraldicky je nesprávny a navyše heraldicky problematický. Na podporu tohto tvrdenia sa oprieme o názor jednej z vedúcich osobností cirkevnej heraldiky, arcibiskupa Bruna B. Heima, autora erbov svätých otcov Jána XIII. a Pavla VI., ako aj autora početných erbov kardinálov a prelátov, autora publikácií o cirkevnej heraldike a člena Medzinárodnej heraldickej akadémie. V jednej zo svojich prác píše: „Z náboženských, ale aj z heraldických dôvodov sa treba bezpodmienečne vyvarovať zobrazovaniu postáv svätcov v erboch, ako by to boli dáke erbové zvieratá, či iné heraldické figúry. Saint Saud to oprávnene považuje za nedostatok pokory a úcty, keď sa obrazy Vykupiteľa, Madony a svätcov používajú ako erbové znamenia. Erby sa často zobrazujú na podlahách, kobercoch, vankúšoch, nádobách a iných predmetoch. Potom sa po obrazoch svätcov stúpa, sadá si na ne a používajú sa aj na profánne účely. Navyše sa na malej ploche nedajú zobraziť dôstojným spôsobom“. /12/
Heim, kňaz a heraldik tu upozorňuje na náboženské, ale aj praktické výhrady proti používaniu svätca v erbe. Je isté, že aplikácia postáv sv. Gála a sv. Mikuláša v erbe obce Krakovany by obmedzila možnosti jeho používania v obci na označovanie obecného majetku, pretože obraz so svätými by sa nemohol používať na označovanie najrôznejších predmetov, ktoré sa napríklad po použití odhadzujú bez toho, aby ich znehodnotenie /aj s vyobrazením svätca/ neurážalo náboženské cítenie obyvateľov. Ak teda konštatujeme, že umiestnenie postáv svätých do obecného erbu nie je správne, no zároveň sme vyjadrili názor, že je potrebné zachovať kontinuitu historického symbolu, musíme nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo obom spomenutým požiadavkám. Aj tu nám poskytuje návod spomenutý B.B.Heim, keď odporúča postavy svätcov v erboch vyjadrovať ich atribútmi – rozpoznávacími znameniami, ktoré sa v minulosti pridávali ku svätcovi na jeho identifikáciu. Jeho odporúčanie je v úplnej zhode aj s našou domácou heraldickou tradíciou, keď napríklad už v 15. storočí vznikali z pôvodných hagio- grafických pečatí s postavami svätcov heraldické znamenia s atribútmi svätcov. Tak vznikol napríklad erb Kremcine, kde bola sv. Katarína nahradená zlámaným kolesom, nástrojom jej umučenia, alebo sv. Anton v erbe Spišskej Belej bol v erbe symbolizovaný jeho atribútom – zvoncom. Tak by sme mohli menovať množstvo ďalších erbov z celej Európy s kľúčmi sv. Petra, mečom sv. Pavla, vežou sv. Barbory, šípmi sv. Sebastiána, sekerou sv. Mateja, býkom sv. Lukáša, šikmým krížom sv. Ondreja, mečom s váhami sv. Michala, či šípmi sv. Vojtecha.
Keďže atribút toho, ktorého svätca vychádza najčastejšie z Písma, prípadne z príslušnej hagiografickej legendy, bude vhodné pripomenúť v krátkosti legendu o sv. Mikulášovi tak, ako ju poznáme z rôznych hagiografických prác. Vie sa o ňom, že bol biskupom v Mýre /dnes Bembre v južnom Turecku/. Zúčastnil sa na koncile v Nice v roku 325. Zomrel asi v rokoch 345 – 352. Roku 1087 boli jeho ostatky prenesené do Bari v južnom Taliansku, preto má prímenie nielen z Mýry, ale aj z Bari.
Legenda hovorí: „Mýrsky biskup sa s veľkou láskou staral o svojich veriacich, prežíval s nimi všetky radosti aj starosti. Keď sa dozvedel, že istá rodina vyšla na mizinu, jeho srdce sa zarmútilo. Vedel, že v rodine majú tri dospievajúce dcéry, a teraz počul, že ich otec núti vydať sa proti ich vôli, lebo inak ich nebude môcť zaopatriť. Nepomáhal plač dcér, ani dohováranie príbuzných a známych. Na to sa však Mikuláš nedokázal nečinne pozerať. Pod rúškom tmy po tri noci kládol do okna nešťastných dievčat mešce s peniazmi. Sestry nechceli veriť vlastným očiam, keď držali v rukách bohatstvo, vďaka ktorému si mohli vybrať ženícha podľa svojho srdca. A hoci nik štedrého darcu neuvidel, celé mesto si šepkalo, že to nemohol byť nik iný, než ich milovaný biskup. Na jeho pamiatku sa rozšíril zvyk mikulášskych balíčkov kladených do okien deťom.
Iná legenda o sv. Mikulášovi hovorí o tom, ako sa vracal zo sv. Zeme, nastúpil na koráb a uprostred Stredozemného mora sa strhla hrozná búrka. Loď sa mala každú chvíľu potopiť, no Mikuláš svojou modlitbou búrku utíšil. Zvesť o tom sa rýchlo rozniesla a námorníci ho začali vzývať v ťažkých chvíľach, tak sa sv. Mikuláš stal patrónom námorníkov.
Iné rozprávanie sa viaže na jeho zvolenie za biskupa. Keď sa biskupi v Mýre nevedeli dohodnúť, komu zveria biskupský úrad, dostalo s im Božieho vnuknutia, aby za biskupa vyvolili toho, kto ráno prvý vojde do chrámu. Ledva vyčkali brieždenie a nič netušiaceho Mikuláša, ktorý sa objavil v chrámovej bráne ustanovili novým biskupom. Nikdy to neoľutovali. Keď sa priblížila jeho posledná hodina na tomto svete, Boh zoslal k nemu anjelov, aby vzali jeho dušu do neba. A keď jeho telo spočinulo v zemi, na hrobe začal vyvierať prameň liečivého oleja, ktorý uzdravoval choroby. Potiaľ legenda.
Ikonografia sv. Mikuláša je pomerne ustálená, spravidla vídame postavu biskupa s mitrou na hlave, tromi mešcami, či guľami, často položenými na knihe v pravici a berlou v ľavici. Za najčastejší a najznámejší atribút sv. Mikuláša sa v našich podmienkach považujú tri mešce resp. tri gule. Iba výnimočne iné atribúty, ako napr. loď. Tento motív je častejší v prímorských krajinách.
Svätý Gál sa narodil okolo r. 550 v Írsku. Patril medzi dvanástich mníchov, ktorí prišli v roku 590 na kontinent. Pôsobil najskôr ako misionár u Frankov a neskôr od roku 610 u germánskych Alamanov. Jeho pôsobenie sa sústreďovalo najmä na okolie Bodamského jazera, kde žil ako pustovník. Chýr o jeho zbožnosti sa rýchlo šíril a za Galom prichádzali poslovia, ponúkajúci mu hodnosti biskupa v Kostnici, opáta v Luxeuile. Gallus však dal prednosť svojej pustovni, ktorá sa po jeho smrti v roku 640 stala základom opátstva st. Gallen, založeného jeho následníkom opátom Otmarom.
Pokiaľ ide o znázorňovanie sv. Gála – najčastejšie ho možno vidieť ako mnícha, či – prekvapivo – opáta. Jeho atribútom je medveď nesúci kus dreva. Tento symbol vychádza z legendy, podľa ktorej mníchovi chcel raz medveď ukradnúť jedlo, Gál mu to vyčítal a medveď, aby svoj prečin odčinil, priniesol svätcovi kus dreva na oheň, začo sa mu zasa svätec odmenil tým, že sa s ním podelil o svoje skromné jedlo. Medveď s kusom dreva sa tak stal svätcovým atribútom.
Heraldicky správny erb obce Krakovany má teda pozostávať z kompozície atribútov sv. Mikuláša a sv. Gála, doplnené o vrchy, naznačujúce etymológiu názvu obce Krakovany.
Symbol troch mešcov je vhodné umiestniť do tzv. hlavy štítu, medveď má vyrastať spoza heraldického trojvršia.
Znamenie je potrebné vložiť do heraldického štítu. I keď sa v heraldickej tvorbe v minulosti používali rôzne tvary štítov, za najprijateľnejšie treba označiť tzv. pozdnogotický, dolu zaoblený štít. Ten je totiž v našej erbovej tvorbe najobvyklejší, používa sa vo všetkých heraldických katalógoch, a teda pri publikovaní erbu obce Krakovany v heraldických publikáciách nebude potrebné znovu ho upravovať.
Podľa heraldických pravidiel majú byť heraldické figúry kovové, zlaté a strieborné. V našom prípade sú mešce strieborné so zlatými šnúrkami, medveď je zlatý so striebornou zbrojou, ktorou sa v heraldike rozumejú zuby, pazúry a jazyk, peň je strieborný, vrchy modré ako v štátnom znaku. Štítové pole je červené, čo je najvýznamnejšia heraldická farba, zastúpená aj v erbe hlavného mesta a v štátnom znaku. Pri voľbe farieb sa brala do úvahy aj farebnosť chýrnych krakovianskych výšiviek.
Heraldicky správny erb obce Krakovany má teda túto podobu:
v hlave červeného štítu tri strieborné mešce, previazané zlatými šnúrkami, pod nimi spoza modrého trojvršia vyrastá zlatý medveď, nesúci na pleci strieborný peň.
Zlatú farbu možno nahradiť aj žltou, striebornú bielou. Pri čierno-bielom vyjadrení farieb sa modrá zastupuje vodorovným šrafovaním, červená zvislým šrafovaním, zlatá jemným bodkovaním a strieborná ostáva voľná.
Vlajka obce Krakovany pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej /2/6/, žltej /1/6/, bielej
/1/6/ a modrej /2/6/.
Pečať obce Krakovany je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC Krakovany, Priemer pečate je 35 mm.
Erb, vlajka a pečať predstavujú základné symboly od ktorých možno odvodiť ďalšie symboly obce Krakovany.
Zástava obce Krakovany má podobnú kompozíciu ako vlajka. Pomer strán však nie je záväzne stanovený, čo znamená, že zástava môže byť aj dlhšia. Zástava sa od vlajky odlišuje aj tým, že kým vlajka predstavuje voľný kus textilu, ktorý sa vztyčuje na stožiar pomocou lanka, zástava je vždy pevne spojená so žrďou, stožiarom alebo kratším priečnym rahnom /ak ide o koruhvu/.
Krátka zástava obce Krakovany má podobu obdĺžnika, dlhšou stranou pripojeného k žrdi. Je vhodná najmä na hromadnú vlajkovú výzdobu obce.
Koruhva obce Krakovany predstavuje zvislý typ obecnej zástavy, pri ktorej je textil pripojený k priečnemu rahnu, spolu s ktorým sa vyťahuje na stožiar.
Znaková zástava obce Krakovany má podobu takmer štvorca, v skutočnosti sa však /proporčne/ jeho výška rovná výške štítu a šírka šírke štítu. Erbové znamenie je rozvinuté do celej plochy textilu.
Kombinovaná alebo tiež „veľká“ koruhva obce Krakovany predstavuje spojenie znakovej zástavy s koruhvou.
Štandarda starostu obce Krakovany má medzi ostatnými symbolmi obce osobitné postavenie. Je vlajkou starostu, jedným z odznakov jeho úradu. Podobá sa znakovej zástave, doplnená je však lemom v obecným farbách. Rozdiel je nielen v jej funkcii, ale aj v jej vyhotovení. Kým znaková zástava môže byť zhotovená v mnohých exemplároch, štandarda existuje spravidla iba v jednom vyhotovení a často tiež luxusnejšou technikou.
Od obecnej pečate možno odvodiť okrúhle pečiatky s obecným symbolom. Stred pečatného poľa sa nemení, kruhopisy môžu znieť:
KRAKOVANY STAROSTA, OBECNÝ ÚRAD KRAKOVANY a pod.
PhDr. Ladislav Vrteľ,
tajomník Heraldickej komisie MV SR august 1997
